Stále zima

Doľany - Skalka - Sklený vrch - Egreš - Geldek - kopec bez názvu - Veľké Vápenné - Častovská dolina - Doľany

Tak nám predsa prituhlo. Už sa zdalo, že to nepríde, že zvyšok karpatskej zimy bude teplý ako albumy Metallici po roku 1991. Predpoveď však hovorí jasne: koniec februára prinesie teploty hlboko pod bodom mrazu. Keď je tuho, v Karpatoch vládne nevídaný pokoj. Aj motorových vozidiel vidno pomenej. Prirodzene, veď naštartovať vetriesku naládovanú pančovaným dízlom z modranskej slovnaftky je v týchto teplotách náročná úloha. V lese je rušno len v okolí kŕmidiel, kde sa zver prichádza nažrať sena a siláže s filozofiou: keď zadarmo, tak aj nasilu, keď nasilu, tak aj do zálohy. Jelene začínajú zhadzovať minuloročné parohy. Buď ich vypáčia rovno o kŕmidlo, na radosť lenivších poľovníkov, alebo hocikde o zvalený strom, na radosť nelegálnych zberačov. Pre vysvetlenie: ak si z lesa vezmete jelení exkrement, ste len hovnoman. Ak si z lesa vezmete jelení paroh, ste zlodej. Tak vraví zákon.

Tentokrát vyrážame na záťah v trojici: ja, Jožo a Dona. Skromná zostava, mohol by niekto povedať. Povážte však - aká je pravdepodobnosť, že sa nájde prienik voľných termínov dospelých pracujúcich osôb na takúto akciu? Nižšia, ako vidieť pri lopate spoluobčana šikovného v poberaní sociálnych dávok. Hlavná vec je, že v akciách pokračujeme. Predchádzajúce dva zimné výpady sme začínali na Záhorí, no tentokrát sme zvolili východnú stranu Malých Karpát. Štartovaciu štamperlu si ulievame v Doľanoch na začiatku doliny, ktorá vedie k horárni Zabité. Je posledný februárový piatok.

Jožo a Dona na štarte:

Doľany, alebo po starom "Ompitál", čo je slovenská skomolenina nemeckého "Ottenthal", je z historického hľadiska zaujímavá obec. Svoju mladosť a posledné roky života tu napríklad prežil beťársky ľudový spisovateľ Juraj Fándly. O zopár storočí skôr, konkrétne v 15. storočí, tu žil istý svätý Leonard, ktorý obýval jaskyňu nad dedinou. Tento mních bol považovaný za zázračného svätca. Striedavo sa totiž objavoval a mizol v rôznych obciach na oboch stranách Karpát bez toho, že by ho ktokoľvek videl presúvať sa. Raz ste ho zazreli v Doľanoch, inokedy v Sološnici, na Červenom kameni, či v Stupave. Leonardove zázraky však dostali na frak v roku 1864, keď istý hájnik so svojím kamarátom zablúdili v jaskyni pod vrcholom Vápennej a podzemnými chodbami sa dostali až do dedinky Častá na druhej strane Karpát. Po šenkoch potom rozprávali o úžasnej krištáľovej jaskyni, ktorú objavili a o nekonečnej spleti podzemných chodieb, ktoré spájajú malokarpatské dediny na oboch stranách Karpát. V turistickom sprievodcovi od Ferdinanda Dúbravského z roku 1910 sa o tom píše nasledovné: "Pravda, tieto zázraky veľmi utrpely, keď r. 1864 či 1865, tí, pri pojednávaní o Rachšturme spomenutí dvaja zblúdilci, vyšli podzemnými jaskyniami a chodbami až na tejto strane von a takto spojenie všetkých tých jaskýň dokázali. Ale už aj od tej doby zistili viedňarskí turisti spojenie týchto jaskýň na viac miestach, o čom bolo už aj v časopisoch pojednávané. Panstvo ku všetkomu mlčí. " Je fakt, že Malé Karpaty sú krasovou oblasťou a sú prepletené mnohými jaskyňami. Treba však dodať, že jaskyniari považujú rozsiahle prepojenie podzemných priestorov z jednej strany Karpát na druhú za úplnú fantazmagóriu. Ako si teda vystvetlíme zázraky sv. Leonarda? To už nechávam na vás.

Hneď na začiatku doliny nás čaká strmý výstup smerom ku kopcu Skalka. Po prvých pár metroch pochopíme, že dnes to bude zaberák. Prešľapávanie snehovej pokrývky s ťažkými ruksakmi do strmého kopca nám ide pomaly a čoskoro sme do nitky spotení.

Na vrchole Skalky zisťujeme, že tento zalesnený kopec neponúka žiadne výhľady. Ako vidno na tejto vrcholovej fotografii, Jožo v mraze obľubuje najmä chladené nápoje, podľa možností čo najviac sýtené CO2. Čapica tiež nie je jeho najvernejší spoločník:

Zídeme do sedla a pokračujeme smerom na Sklený vrch. Na úpätí tohto kopca je rúbanisko a tam sa nám otvárajú prvé výhľady. Počasie je síce pochmúrne a viditeľnosť nie je ideálna, no smerom na sever rozoznávame niekoľko kopcov, ktoré sme pochodili na jednej z jesenných akcií.

V popredí napravo Klokočina, v strede Kukučková, naľavo hrebeň Vápenného. Za hrebeňom Vápenného vidno Dlhý vrch. Vzadu zľava Starý plášť, Čierna skala, Veterlín a Záruby:

Vrchol Skleného vrchu je zalesnený podobne ako Skalka, takže sa tu nezdržujeme a zostupujeme priamo k oploteniu zvernice Biela skala. Ešte do minulého roka (2017) bol verejnosti vstup do zvernice zakázaný. Vypovedali o tom nielen tabule pri vstupných bránach, ale aj konfliktné situácie, ku ktorým dochádzalo zo strany niektorých užívateľov tohto priestoru voči nevítaným turistom i cyklistom. Vďaka úsiliu Občianskeho združenia Priatelia Píly, Klubu slovenských turistov Malé Karpaty a OZ Malokarpatský región, sa podarilo dotlačiť LESY SR k sprístupneniu zvernice. Ako to už u nás býva, obe strany si vykladali zákon odlišným spôsobom, no tlak verejnosti a médií v tomto prípade prevážil. A to je výborné.

Po prekročení hranice zvernice stúpame západným svahom kopca Egreš.

Svahy Egreša tvoria rúbaniská, na vrchole je stromov tiež pomenej a tak sa nám otvára výhľad na dvojvrchol Geldeku, ktorý je hlavným cieľom dnešnej výpravy.

Pri zostupe z Egreša diskutujeme o tom, že na svete existujú ľudia, ktorí by síce mohli ísť vo voľnom čase do prírody, no nejdú. Padla dokonca extrémna domnienka, že existujú aj ľudia, ktorí si radšej v pohodlí domova stavajú puzzle sedemtisícku - obrázok plachetnice, kde tri štvrtiny tvorí modrá obloha. Po tejto plodnej diskusii sme si všimli, že Dona s nami z Egreša už nejde. Proste zmizla. Ale však ona príde, však ona nás nájde, ako vždy. Od Egreša sme sa už dosť vzdialili a Dona stále nikde. Chvíľu čakáme, koštujeme varené víno a Bechera, no Dona neprichádza. Zlietavajú sa nad nami krkavce a Dona serie na to. Jednoducho sa odhlásila z akcie a išla si po svojom. Jožo stále dúfa, že nás dobehne po našich stopách.

Na Geldek sme sa rozhodli vystúpiť z južnej strany. Brodíme sa snehom do kopca, až kým neprídeme na otvorenú stráň bez snehu. Tu sme boli za našu námahu odmenení výhľadom smerom na juh a juhozápad.

V popredí Sklený vrch, v pozadí kopce Klokočina a orešianske kopce:

Zľava Egreš, v strede kopec bez názvu, napravo Veľké Vápenné:

Naľavo Kukla a napravo v pozadí Veľká Homoľa:

Okrem toho sa tu nachádza jedna ojedinelá špicatá skalka, ktorá si priam pýta metalovú pózu:

Od tejto skalky je to na Geldek už len okolo 15 minút stúpania. Na vrchole sú výhľady poskromnejšie, no zaujímavé sú tu najmä nepoškvrnené záveje "prašiaku", často nesprávne nazývaného "prašan".

Nachádza sa tu aj nekompletná slovenská vlajka, zo štátneho znaku voľakto väčšiu časť zedol.

Niekto tu zanechal veľavravné posolstvo "Love nature or die" - "Miluj prírodu, alebo skap."

Ako som už spomínal, Geldek je vlastne dvojvrchol. Vrcholy sú od seba vzdialené zhruba 1 kilometer. Na niektorých mapách sa západný vrchol Geldeku uvádza pod názvom Jelenec. Starší obyvatelia okolitých dedín nazývajú tento kopec aj Geltek, alebo Keltek. Každopádne, človek ani nemusí byť príliš bystrý a hneď ho napadne, že názov kopca pochádza z nemeckého jazyka. "Gold" je zlato a "Eck" je kút. Takže "Zlatý kút". Napriek tomu, že v okolí tohto kopca sa zlato neťažilo, názov mohol označovať rozsiahlejšiu oblasť v rámci Malých Karpát a neskôr ostal iba tomuto dvojvrcholu. Spomeňme lokality ako Čermák, Skalnatá, Kuchyňa, Harmónia, Pezinok, Píla, či Limbach, kde sa zachovali početné štôlne po viac či menej úspešných baníkoch.

Prebrodili sme sa na západný vrchol Geldeku, ktorý tvorí rozľahlá lúka riedko porastená stromami.

Malebné miesto ideálne na obed. Rozložíme sa na provizórnej lavičke, Jožo krája cibuľu a rozoberáme, čo by bolo, keby na svete neexistovala cibuľa. Celý život by vám niečo chýbalo a nevedeli by ste čo. A pritom by to bola cibuľa. To by nebolo bohviečo. Dlho vysedávať nevydržíme, pretože otvorené priestranstvo je vlastne jeden veľký mrazák.

Schádzame nižšie na západný skalnatý hrebeň Geldeku a tu sa nám otvárajú výborné výhľady, najmä smerom na juh a na východ.

V pozadí Vysoká, Taricove skaly a Horný vrch, napravo Veľký Petrklín, viac v popredí hrebeň Bielej skaly:

Naľavo Kukla, napravo Veľká Homoľa:

Z hrebeňa schádzame na zvážnicu, ktorá traverzuje Geldek z južnej strany. Tu Joža napadlo, že Dona sa pravdepodobne vrátila k autu. Telefonicky zorganizoval otcovi pohotovostný výjazd do Dolian. A naozaj, Dona vraj už čakala pri aute. Vyflákla sa na akciu. Hlavná vec je, že to malo šťastný koniec.

Cez bezmenný kopec prichádzame k tzv. "Lesnej studničke nad prameňom". Túto studničku by som ani nespomínal, ale ten smrad, ktorý spod striešky vychádzal, si pamätám doteraz. Či tam bola nejaká zdochlina, to som si ani netrúfol zisťovať a pálili sme odtiaľ preč.

Po spleti zvážnic čoskoro prichádzame k rozľahlým lúkam, kde sa pri kŕmidlách zdržiava množstvo zveri. Jelene, muflóny, daniele - všetci spolu ládujú čo im gágor stačí. Nuž, sme predsa vo zvernici.

Vyhrabali, zožrali, odišli:

Prechádzame aj okolo tzv. Božej muky s obrázkom sv. Huberta, patróna poľovníkov. Stĺp dala postaviť v roku 1921 Blanka Pálffyová z hradu Červený kameň.

Čoskoro prichádzame do sedla pod kopcom Veľké Vápenné. Do zotmenia už veľa času nezostáva, takže výstup na vrchol odkladáme na zajtra. Pokračujeme po zvážnici smerom von zo zvernice a utáboríme sa v lese.

Rozkladanie stanov a založenie ohňa je už rutina. Akurát ten mráz nie je rutina. Keby tu bol Paľo, ocenil by poriadny "suchý mráz", o ktorom básnil na predošlých akciách. K večeru riadne prituhlo. Pri ohni však zima nie je. Veľmi rýchlo padne fľaška domáceho vínka. Ako tak padla, Jožo sa pýta:

- "Vypijeme aj tú druhú?"
- "Čo ja viem."
- "Tak ju aspoň otvorme."
- "Dobre."

Nakoniec pri ohni mulatujeme do štvrť na dvanásť. Najvyšší čas ísť drichmať. V spacáku je fajn, i keď Jožo vonku nameral -7,2 stupňa a v stane sa mu vraj podarilo nadýchať na -5,5.

Noc bola pokojná. Výzva prišla až nadránom. Malá potreba ma ešte za tmy vyhnala z pohodlia spacáka do mrazu. To by ešte bolo v poriadku, no keď som sa vyzul, zaľahol naspäť do spacáku a uložil sa do hybernačnej polohy, pochopil som, že neostane len pri malej potrebe a vínko si pýta svoju daň. Musím znovu von.

Myslím, že je čas otvoriť tabuizovanú tému a povedať si na rovinu, o čom je také sranie v tme a v mraze. To už nie je vysedávanie na keramickej mise s mobilom v ruke a rozdávanie páčikov na fejsbuku. Alebo štúdium zloženia Domestosu. V lepšom prípade nájdete v lese pník. Odhrniete z neho sneh a v túžbe po pohodlí naň naivne položíte hygienickú vreckovku. Polovicu pozadia uložíte na pník a vykonáte vykládku. Príznačná pre takúto situáciu je časová tieseň. Vraví sa, že keď nejde o život, ide o hovno. Keď seriete v mraze, ide aj o život, aj o hovno. Kdekoho by mohla napadnúť hriešna myšlienka vyhnúť sa mrazivému zážitku a položiť to rovno do pahreby. My sme takto hlboko neklesli. Ale dosť už o sraní.

Mrazivé ráno:

Ráno je balenie pomerne rýchle, poháňa nás mráz. Ako si tak balím veci, chcem vziať karimatku zo stanu, pozerám a stanu nikde. Vietor ho v nepozorovanej chvíľke sfúkol do neďalekej prepadliny.

Ako sme si v predchádzajúci deň predsavzali, stúpame na Veľké Vápenné:

Cesty zveri:

Duje slušný severák a je slnečno. Cestou hore sa nám naskytá pekný výhľad na Geldek:

Pri vrchole Veľkého Vápenného obdivujeme snehové záveje:

Vrchol kopca je síce zalesnený, no nájdu sa tu miesta s výhľadom na populárne karpatské kopce. Napríklad Malá a Veľká Homoľa:

Alebo Vysoká:

Veľké Vápenné je posledný kopec tejto akcie, čaká nás už len pochod po zvážniciach smerom do Dolian. Schádzame do Častovskej doliny ku starým kameňolomom.

Bránka do zvernice v Častovskej doline. Naozaj otvorená:

Tieto kameňolomy sú pekná zašiváreň. Nachádza sa tu množstvo prístreškov, ktoré pravdepodobne slúžia poľovníkom pri usporadúvaní streleckých súťaží a gulášpárty. Objem borovičky, ktorá tadiaľto musela pretiecť, je pre mňa nepredstaviteľný.

Medzi dvoma náprotivnými kameňolomami sa nachádzajú vysoké betónové piliere. Ich účel nám nebol celkom jasný.

Od kameňolomov kráčame niekoľko kilometrov po zvážnici, ktorá dlho obchádza všetky kopce medzi Častovskou dolinou a Doľanmi. Na konci našej cesty akciu hodnotíme ako úspešnú. Všetky vytýčené kopce sme prešli, lepšie povedané prebrodili. Geldek je kultový karpatský kopec, ktorý môžem len odporučiť. Úbočie Skleného vrchu a Veľkého Vápenného tiež ponúkajú zaujímavé výhľady. Nabudúce nás čaká prvá jarná akcia. Teda príchod jari. No počasie býva v tomto období ešte vrtkavé. Uvidíme, ako to vypáli.

A trasa bola takáto:

21,3 km, +1086 m

V článku boli použité Jožove a moje fotky. Keďže ide o internetový obsah, autorské práva sa stávajú súčasťou jeleních exkrementov.